ARCHTUNG! Keby steny mohli hovoriť
Inštalácia Keby steny mohli hovoriť skúma mesto ako živý organizmus pamäti. V priestore sa
objavujú transparentné panely – symbolické steny, ktoré prepájajú čas. Nie sú to len fyzické
objekty, ale nositelia spomienok, odtlačky histórie, ktoré sa zrkadlia v súčasnosti. Ich
priehľadnosť dovoľuje vidieť dnešné mesto cez vrstvy minulosti, a tým otvára pohľad, ktorý je
súčasne osobný aj kolektívny.
V ich štruktúre sa prelínajú fragmenty architektúry, plagáty, sochy, symboly i fotografie ľudí a
študentov z roku 1989 – tých, ktorí stáli na námestiach počas Nežnej revolúcie. Tieto obrazy
nepatria len minulosti. Sú živými stopami v priestore, ktoré sa vracajú do súčasnosti a
pripomínajú, že sloboda, solidarita a odvaha boli kedysi fyzicky prítomné v mestských stenách,
výkladoch, na dlažbách ulíc.
Keď sa návštevník pozrie cez panel, uvidí dnešnú ulicu dopovedanú historickou vrstvou. Mesto
sa v tej chvíli premieňa na priestor dialógu – medzi tým, čo pretrvalo, a tým, čo sa stratilo.
Každý panel je rozprávajúcou stenou, ktorá spomína. Z jej ticha vystupujú tváre a gestá, slová a
heslá, ktoré pred tridsiatimi piatimi rokmi formovali novú predstavu o slobode.
Keby steny mohli hovoriť! tak nie je len o minulosti, ale aj o pamäti, ktorá žije v prítomnosti.
O mestách, ktoré nezabúdajú, hoci sa menia.
O stenách, ktoré si pamätajú dotyky rúk, plagáty, ozveny davu.
O generácii, ktorá svojou odvahou zmenila rytmus ulice.
Táto inštalácia je pozvaním pozrieť sa na mesto inak – ako na priestor, ktorý hovorí, ak mu
načúvame.
Ako na miesto, kde sa minulosť nestala, ale stále sa deje – v našej pamäti, v našich pohľadoch,
v tom, ako kráčame po tých istých chodníkoch, kde kedysi začala Nežná revolúcia.
Zdroje fotiek z roku 1989: Ústav pamäti národa a TASR
Fotografi: Alexander Buzinkay, Helena Imrichová-Pekárová, Milan Novotný, Ivan Rychlo, Igor
Sivák